Vypočuj si slovo Mulinkovo

Voľby sú už čoskoro aj vo vašom meste či dedine, Ak váhate koho voliť, je to v poriadku, slovenská politika bola vždy o voľbe „proti“, nie „za“. A pre tých, čo by nebodaj váhali, či dať svoj hlas nebodaj aj takým progresívcom, zhrniem fakty prečo tak preboha v žiadnom prípade nerobiť!

1. Neskúsenosť a nezrelosť: Nedostatok politických skúseností povedie k problémom pri efektívnom vládnutí. Spolu s vnútorným „hľadaním“ – 4 predsedovia za 5 rokov? – nie je PS ešte pripravené vládnuť. A keď, tak prostredníctvombľudí v pozadí – počnúc Šimečkom starším až po bývalého poradcu Čaputovej exkomunistu Leška. Výsledok – viac ako polovica Slovenska v kultúrnych vojnách a ideologických hádkach.

2. Nejasná implementácia politiky: tzv „progresívne“ postoje strany sa dajú len ťažko premietnuť do praktických politík, ktoré sú prospešné pre celú krajinu, nielen pre zopár cieľových voličov. Pre krajinu, kde na ulici predáva dôchodca Nota Bene naozaj sú problémy dúhovej loby smiešne. A násilné akcia ala “ Vallov cykloterorizmus“ v Bratislave sú varovným mementom pred politikami na štýl „prikážeme vetru, daždi“.

3. Ekonomické obavy: Treba mať obavy z ekonomických plánov strany a ich možného vplyvu na podniky a trh práce. Čudesný mix neoliberálnych nápadov so sosialistickými precedensami podobne ako v prípade kvázi liberála Sulíka vytvára zo Slovenska len akýsi pokusný inkubátor nikde nevyskúšaných a čudných nápadov.

4. Prístup k európskej integrácii: nekritický proeurópsky postoj strany veľmi jasne povedie k rozhodnutiam, ktoré nie sú v súlade s národnými záujmami Slovenska. Vrátane energetickej politiky, politiky ochrany hraníc či iných rozhodnutí. Šimečka pre svoj budúci pomník na európskej úrovni bez váhania obetuje želania väčšiny Slovenska.

5. Presah politiky: Snaha strany meniť veci podľa jedného vyhraneného postoja bude viesť k nadmerným vládnym zásahom a byrokracii. Spolu s tým narastie šírka a sila ovplyvňovania verejnej mienky. To nie je domnienka, to je vidieť na príklade bratislavského magistrátu a už spomenutého progresívca Valla.

6. Polarizácia: Množstvo ľudí cíti, že tzv „progresívne“ postoje strany ešte viac rozdelujú už tak polarizovanú spoločnosť. Medzi takýchto ľudí patrí okrem mňa napríklad aj exprezident Kiska ako aj exprezident Gašparovič, Mikuláš Dzurinda aj väčšina bývalých a terajších predsedov KDH, SNS, Smeru, Hlasu, matovičovcov nových aj starých, kolárovcov, kotlebovcov, uhríkovcov, bugárovcov aj simonovcov… Vlastne nie je jasné, kto s progresívcami chce niečo mať. Je zaujímavé, že  ohrozenie, ktoré progresívci predstavujú dokáže spojiť aj úplne rozdieľne ukotvených jedincov, aj celé skupiny, vrátane Konferencie biskupov.

7.Sociálne a kultúrne vojny: Konzervatívna časť Slovenska nesúhlasí s postojmi strany v mnohých sociálnych a kultúrnych otázkach. Postoj KDH je v tomto prípade len primeranou reakciou. Šimečkov tlak na bruselský verziu progresivizmu, zrodenú v kuloároch európskeho parlamentu, je štúrovskému Slovensku cudzí a Štúr sám pred ním už viac ako 170 rokov dozadu varoval. V rámci „woke“ aktivizmu je po prípadnom vládnutí progresívcov na spadnutie búranie Štúrových sôch a premenovávanie ulíc s jeho menom ako  „nevhodného proruského, antiliberálneho slovenského nacionalistu“, tak ako to vidíme v USA v prípade Washingtona či Jeffersona.