Už sme to počuli tisíckrát.
„Vďaka mne má sto ľudí prácu,“ povie majiteľ firmy.
A čo keby sa jeden z nich spýtal: „A vďaka komu máte firmu vy?“
Veta o podnikateľoch, ktorí „dávajú ľuďom prácu“, sa opakuje tak často, až sme ju prijali ako samozrejmosť. Podnikateľ vytvára pracovné miesta, zamestnanec ich dostáva a mal by byť vlastne rád, že mu ich niekto poskytol.Lenže ekonomický vzťah medzi nimi vyzerá trochu inak.
Tí takzvaní „zamestnávatelia“ sú na trhu práce predovšetkým obchodníci. Nakupujú našu prácu – náš čas, schopnosti, skúsenosti a výkon – a platia za ňu mzdu. Nerobia to zo šľachetnosti. Robia to preto, pretože našu prácu potrebujú.Ak by ju nepotrebovali, nekúpili by ju.
Majiteľ reštaurácie nepotrebuje čašníka preto, aby mal čašník kde pracovať. Potrebuje ho preto, že má hostí, ktorých treba obslúžiť. Dopravná firma neprijme vodiča preto, aby mu zabezpečila živobytie. Potrebuje niekoho, kto odvezie náklad, za ktorého prepravu zákazník zaplatil. Fabrika neprijíma ďalších ľudí preto, že jej majiteľ chce znížiť nezamestnanosť. Prijíma ich vtedy, keď potrebuje vyrábať.
A práve tu sa stráca jedna podstatná vec.
Pracovné miesto nevzniká iba preto, že existuje podnikateľ. Vzniká preto, že existuje potreba a dopyt po tom, čo niekto vyrába, tvorí, opravuje, predáva alebo doručuje. Bez zákazníka, ktorý chce výrobok alebo službu, môže mať podnikateľ kapitál, halu aj skvelý podnikateľský plán, ale pracovníkov dlho zamestnávať nebude. Ano, podnikateľ môže vložiť kapitál, prísť s nápadom, zorganizovať výrobu, nájsť zákazníkov a niesť podnikateľské riziko. Bez toho by množstvo firiem nevzniklo. Rovnako však platí druhá polovica tejto rovnice, na ktorú sa akosi častejšie zabúda.
Bez práce zamestnancov nebude mať kto vyrábať, predávať, programovať, stavať, šoférovať, ošetrovať zákazníkov či viesť účtovníctvo. Dokonca aj časť toho, čomu hovoríme „riadenie firmy“, často vykonávajú ďalší zamestnanci – manažéri, personalisti, ekonómovia či vedúci výroby.
Podnikateľ teda potrebuje zamestnanca rovnako reálne, ako zamestnanec potrebuje príjem. A možno je časť problému už v slovách, ktoré používame.
Hovoríme „zamestnávateľ“ a „zamestnanec“. Už samotné pomenovanie vytvára zvláštnu predstavu: jeden je ten, kto dáva, druhý ten, kto dostáva.
Skúsme si ich na chvíľu pomenovať podľa toho, čo si na trhu práce skutočne vymieňajú. Poskytovateľ práce a odberateľ práce.
Jeden poskytuje svoj čas, schopnosti a prácu. Druhý túto prácu potrebuje a poskytuje za ňu mzdu.Zrazu celý vzťah vyzerá inak.Nie ako dar, ale ako obchod. A presne preto nedáva zmysel používať existenciu pracovného miesta ako argument, prečo by mal byť zamestnanec podnikateľovi vďačný. Podnikateľ predsa tiež každý mesiac neďakuje zamestnancom za to, že mu umožňujú podnikať a vytvárať zisk. Obe strany vstupujú do vzťahu preto, že z neho niečo potrebujú.
Podnikateľ nie je dobrodincom zamestnanca. A možno by sme na to mali myslieť vždy, keď opäť zaznie známa veta: „My vám dávame prácu.“
Nie.
Nikto vám prácu nedal. Vy ste ju predali.
Sémantika je náuka o význame slov, výrazov,... ...
Hlúposť. Straty sú v prevažnej miere dôsledkom... ...
KurejNSDAP,obdivovateľ Banderu a fašízmu,ja... ...
Najmä poslancom a vláde, ktorí NEPLATIA z... ...
Ty nechápeš veľa vecí.Ty rozumieš len... ...
Celá debata | RSS tejto debaty