Vypočuj si slovo Mulinkovo

Komentár ekonóma Vladimíra Baláža o americkom experimente s nepodmieneným príjmom má jednu veľkú výhodu – stojí na kvalitnej štúdii. Problém nastáva až pri interpretácii jej výsledkov. Z pomerne miernych a zaujímavých efektov sa totiž postupne stáva príbeh o tom, že keď ľuďom dáte peniaze, povedia si: „Načo sa pachtiť?“

Problém článku teda nie je v tom, že by si autor vymyslel štúdiu alebo jej základné výsledky. Problém je v spôsobe, akým ich interpretuje.

Z experimentu s konkrétnou skupinou ľudí vytvára takmer rozsudok nad univerzálnym základným príjmom. Mierny pokles pracovnej aktivity prekladá do ľudového „načo sa pachtiť“. Zvýšenie spotreby nízkopríjmových domácností prezentuje takmer ako sklamanie. A celé to obaľuje poznámkami o ľavicových sociológoch, „odporných boháčoch“ a zároveň veľmi protirečivo tam zamotá aj Elona Muska, čo naozaj nie je ani ľavičiar ano sociológ ale práve ten „odporný boháč“.

Lenže nič z toho experiment neukázal.

Ako to fungovalo?

Tisíc účastníkov dostávalo tri roky 1 000 dolárov mesačne, kontrolná skupina 50 dolárov. Rozdiel teda v skupinách predstavoval 950 dolárov MESAČNE. Výsledkom bolo, že ľudia, ktorí dostávali 1000 dolárov pracovali približne o jednu až dve hodiny týždenne menej a ich pracovný príjem klesol asi o 1 900 dolárov ROČNE.

Áno, je to dôkaz, že nepodmienený príjem do istej miery znižuje ochotu pracovať. Nie je to však veľmi presvedčivý dôkaz toho, že ľudia prestanú pracovať, keď dostanú peniaze. Skôr naopak.

Dostávali takmer 1000 dolárov mesačne navyše a drvivá väčšina ďalej pracovala. Len časť nového príjmu vymenili za trochu viac voľného času.

A to je podstatný rozdiel.

Ešte väčší problém je s tým, ako sa v článku pracuje so slovom „spotreba“. Dozvieme sa, že ľudia peniaze použili najmä na potraviny, energie, internet, dopravu, ale aj rekreáciu a zábavu. Znie to skoro ako dôkaz, že peniaze jednoducho prejedli a minuli.

Lenže „bežná spotreba“ v štúdii zahŕňa aj oblečenie, dopravu či osobnú starostlivosť.

Inými slovami, aj to, že si človek môže dovoliť lepšie jedlo, nové topánky alebo zájsť ku kaderníkovi, sa v štatistike objaví ako spotreba. Navyše vzrástli aj výdavky na kategóriu „ľudský kapitál“, kam autori zaraďujú zdravotnú starostlivosť, vzdelávanie, starostlivosť o deti a ďalšie výdavky na deti.

Pri nízkopríjmových domácnostiach je pritom práve toto dôležité. Keď človek, ktorý musí počítať každé euro, začne po zvýšení príjmu viac míňať na jedlo, oblečenie, zdravie či deti, nie je to zlyhanie sociálneho experimentu. Môže to byť presne jeho zmysel.

Navyše ani označenie „nízkopríjmoví“ by nás nemalo pomýliť. Do experimentu sa mohli dostať domácnosti s príjmom až do 300 percent americkej federálnej hranice chudoby. A niektoré mimoriadne zraniteľné skupiny – napríklad ľudia vo verejne dotovanom bývaní či niektorí poberatelia dávok z dôvodu zdravotného postihnutia – boli zo štúdie vylúčené. Experiment teda neodpovedá na otázku, čo by podobný príjem urobil s úplne najchudobnejšími.

Balážovi treba priznať jednu podstatnú vec. Štúdia skutočne nepotvrdila romantickú predstavu, že keď ľuďom dáme peniaze a čas, začnú masovo študovať, zakladať firmy a nachádzať si lepšiu prácu. Kvalita zamestnania sa výrazne nezlepšila, mzdy nestúpli a väčšina získaného času smerovala do voľného času. Toto je pre zástancov základného príjmu relevantný výsledok.

Ale odtiaľ je ešte ďaleko k záveru „načo sa pachtiť“.

Napokon, ani samotní autori štúdie nehodnotia pokles pracovnej aktivity ako katastrofálny. Z pohľadu verejných financií spôsobila nižšia pracovná aktivita len relatívne mierny výpadok daňových príjmov. A medzi prínosmi programu uvádzajú aj niečo, čo sa v podobných debatách ľahko stráca: väčšiu možnosť ľudí rozhodovať o tom, ako využijú svoj čas.

Celý experiment sa tak dá prečítať aj oveľa menej ideologicky. Keď ľuďom s nižšími príjmami výrazne zvýšite disponibilný príjem, trochu menej pracujú, viac spotrebujú a časť peňazí fakticky vymenia za voľný čas. Nevznikne zázrak, ale ani armáda ľudí, ktorí odmietnu pracovať.

A hlavne: toto nebol experiment s univerzálnym základným príjmom pre celú spoločnosť. Bol to trojročný experiment s konkrétnou skupinou ľudí v dvoch amerických štátoch. Robiť z neho definitívny verdikt nad univerzálnym príjmom je jednoducho viac, než samotná štúdia unesie.

P. S.: Jeden detail na pobavenie. Baláž píše o poklese zamestnanosti „o 4,2 percenta“. Štúdia však uvádza pokles o 4,2 percentuálneho bodu. Ak niečo klesne z 80 % na 75,8 %, je to pokles o 4,2 percentuálneho bodu, ale o 5,25 percenta. Pri bežnom komentári drobnosť. Pri ekonómovi z Prognostického ústavu SAV, ktorý čitateľom podsúva výsledky ekonomickej štúdie, celkom úsmevná.