Vypočuj si slovo Mulinkovo

Írsko je na Slovensku už celé desaťročia prezentované ako dôkaz toho, že stačí znížiť dane, prilákať zahraničných investorov a krajina sa v priebehu jednej generácie premení z chudobnej periférie na jednu z najbohatších ekonomík sveta. Tento príbeh znie lákavo a pravidelne sa objavuje vo verejnej diskusii vždy, keď sa hovorí o ekonomických reformách. Presne takýto obraz ponúka aj článok Daniela Šmihulu Ako sa Írsko stalo najprv keltským tigrom a potom keltským fénixom. Autor veľmi podrobne opisuje historický vývoj Írska od chudobnej agrárnej krajiny až po modernú ekonomiku a v závere naznačuje, že Slovensko by malo nasledovať írsky a škandinávsky príklad.

Práve tu však podľa môjho názoru dochádza k zásadnému omylu. Nie preto, že by historické fakty uvedené v článku boli nesprávne. Naopak, veľká časť historického opisu je korektná.

Chybná je interpretácia dnešného Írska a najmä záver, ktorý sa z tohto vývoja vyvodzuje. Autor totiž pracuje s ekonomickými ukazovateľmi spôsobom, ktorý je dnes medzi ekonómami považovaný za veľmi problematický.

Najvýraznejším príkladom je samotné HDP. V článku sa opakovane zdôrazňuje, že Írsko patrí medzi najbohatšie krajiny sveta a že z hľadiska HDP na obyvateľa dokonca predstihlo Spojené kráľovstvo. Na prvý pohľad to vyzerá ako nespochybniteľný dôkaz úspechu.

Lenže práve Írsko je krajinou, pri ktorej HDP patrí medzi najmenej vhodné ukazovatele reálnej životnej úrovne obyvateľov. Dôvod je jednoduchý. Obrovská časť írskeho hospodárskeho výkonu vzniká účtovne. Nadnárodné spoločnosti ako Apple, Google, Microsoft, Meta, Pfizer či ďalšie presúvajú do Írska svoje zisky z celého sveta, pretože tam dlhé roky existovalo mimoriadne priaznivé daňové prostredie. Tieto miliardy eur sa započítavajú do írskeho HDP, ale nikdy sa nestanú príjmom bežných írskych domácností.

Nie je náhoda, že samotný írsky štatistický úrad už pred rokmi začal namiesto HDP používať ukazovateľ GNI, teda modifikovaný hrubý národný dôchodok, ktorý sa snaží odfiltrovať práve účtovné presuny ziskov nadnárodných spoločností. Keby bolo HDP naozaj verným obrazom ekonomickej reality, neexistoval by dôvod vytvárať nový ukazovateľ. Práve Írsko je dôkazom toho, že vysoké HDP automaticky neznamená vysokú životnú úroveň obyvateľov.

Paradoxne, autor si tento problém uvedomuje. V jednej jedinej vete priznáva, že mnohí írski intelektuáli upozorňujú na to, že hospodársky rast sa primerane neodrazil na raste životnej úrovne bežných Írov, že prehĺbil sociálne rozdiely a že vo veľkej miere odráža skôr rast príjmov nadnárodných korporácií než samotných obyvateľov. Práve táto veta je podľa môjho názoru najdôležitejšou vetou celého článku. Namiesto toho, aby sa stala východiskom ďalšej analýzy, autor ju odloží bokom a pokračuje v rozprávaní o írskom zázraku. To je zásadný metodický problém. Ak totiž samotný autor pripúšťa, že rast HDP sa nepretavil do primeraného rastu životnej úrovne obyvateľov, potom práve tento fakt mal byť predmetom hlbšej analýzy, nie iba krátkej poznámky pod čiarou.

Stačí sa pozrieť na dnešné Írsko očami jeho obyvateľov. Krajina síce patrí medzi najvýkonnejšie ekonomiky sveta, ale zároveň čelí jednej z najväčších bytových kríz v Európe. Ceny nehnuteľností aj nájomného patria medzi najvyššie na kontinente. Dublin sa pravidelne umiestňuje medzi najdrahšími mestami Európy. Mladí ľudia majú problém osamostatniť sa, zdravotníctvo zápasí s kapacitami a rast životných nákladov sa stal jednou z hlavných politických tém posledných rokov. Ak by sa človek riadil iba údajom o HDP, očakával by spoločnosť bez zásadných sociálnych problémov. Realita je podstatne komplikovanejšia.

Ďalším momentom, ktorý článok opisuje až príliš jemne, je finančná kríza po roku 2008. Autor píše o konsolidácii verejných financií, znižovaní miezd vo verejnom sektore, redukcii sociálnych dávok a reštrukturalizácii bankového systému. Takéto formulácie však zakrývajú podstatu problému. Írsko totiž zachránilo svoj bankový sektor za cenu obrovských verejných výdavkov. Náklady krízy boli vo veľkej miere prenesené na obyvateľov. Zamestnanci verejného sektora prišli o časť príjmov, sociálne dávky sa znižovali a štát výrazne šetril. Zisky bánk boli počas rokov prosperity súkromné, ale ich straty sa stali verejným problémom. Toto nemožno označiť len ako technickú konsolidáciu. Bol to jeden z najtvrdších programov úsporných opatrení v Európe.

Rovnako problematické je nekritické vyzdvihovanie nízkeho zdanenia korporácií. Autor opisuje nízke dane ako jednu z hlavných konkurenčných výhod Írska. To je síce historicky pravda, ale každá daňová politika má aj svoju druhú stranu. Ak veľké nadnárodné spoločnosti platia nižšie dane, štát musí svoje výdavky financovať iným spôsobom. Školstvo, zdravotníctvo, infraštruktúra či sociálny systém totiž nie sú zadarmo. Otázka preto neznie, či nízke dane prilákali investorov. Otázka znie, kto dlhodobo financuje fungovanie štátu. V praxi sa ukazuje, že významnú časť tejto záťaže nesú samotní občania.

Zaujímavé pritom je, že ani dnešné Írsko už nestavia svoju budúcnosť výlučne na modeli nízkych daní. Krajina prijala pravidlá OECD o minimálnej efektívnej sadzbe dane pre veľké nadnárodné spoločnosti, buduje štátne rezervné fondy, investuje do výskumu, inovácií a technologickej infraštruktúry a snaží sa znižovať svoju závislosť od niekoľkých veľkých amerických korporácií. Je príznačné, že autor tieto skutočnosti síce opisuje, no vo svojom závere ich už prakticky nezohľadňuje.

To neznamená, že sa Slovensko nemá Írskom inšpirovať. Naopak. Írsky príbeh ponúka množstvo cenných ponaučení. Investície do vzdelania, dôraz na vedu a výskum, stabilné podnikateľské prostredie, fungujúce inštitúcie, otvorenosť medzinárodnému obchodu či dlhodobá kontinuita hospodárskej politiky sú oblasti, z ktorých sa Slovensko môže veľa naučiť. Problém však nastáva vo chvíli, keď sa celý írsky úspech zjednoduší na nízke dane a zahraničné investície. Takáto interpretácia je nielen neúplná, ale aj zavádzajúca.

Írsko nie je ekonomický zázrak preto, že znížilo dane. Írsko je výsledkom desaťročí systematických investícií do ľudského kapitálu, vzdelania, výskumu, otvorenej ekonomiky a fungujúcich inštitúcií. Zároveň je však krajinou, ktorá dnes rieši dôsledky modelu založeného na silnej závislosti od nadnárodných korporácií a ktorá sama hľadá cestu, ako túto závislosť zmierniť.

Ak teda chceme hovoriť o írskom príklade, mali by sme hovoriť o celom príbehu, nie iba o jeho časti. Slovensko nepotrebuje írsky mýtus. Potrebuje pochopiť, čo z írskej skúsenosti bolo skutočne príčinou úspechu, čo bolo iba dôsledkom výnimočných okolností a za čo napokon zaplatili samotní obyvatelia Írska. Práve to je podľa mňa najväčšie ponaučenie, ktoré si z írskeho príbehu môžeme odniesť.