Vypočuj si slovo Mulinkovo

Vojna je na našich hraniciach, každý deň v médiách, na stretnutiach ministrov, vlád, v NATO aj v EÚ. A aj progresívci vedia, že nebude čas na prednášky o inklúzii, inovácie v genderových deleniách ani na diskusie o tom, ako maximalizovať zisky v prospech podnikateľov a na úkor pracujúcich.

Vojna si nevyberá – a nedá sa prediskutovať, ako si to predstavujú progresívci a progresívkyne. A práve preto je dôležité vedieť, kto sa pri prvej vážnej hrozbe zbalí a zmizne – a kto ostane a chráni krajinu, v ktorej vyrástol.

Dobre si pozrite aj sprievodné obrázky. Nič z toho, čo tu píšem, nie je klamstvo.

Pellegrini a Kaliňák nastúpili do výcviku. Progresívci sa vysmievajú.

Prezident republiky Peter Pellegrini a minister obrany Robert Kaliňák sa pred niekoľkými dňami dostavili do kasární v Martine. Dobrovoľne. Fasovali uniformy, zložili sľub a absolvovali vojenský výcvik. Nie preto, že by to mali povinné – ale preto, že vedia, čo znamená zodpovednosť.

A čo robia v tej chvíli predstavitelia Progresívneho Slovenska?

Vysmievajú sa. Ironizujú. Mlčia. A ako je pre ich voličov typické – pripravujú sa na útek. Šimečka isto do Bruselu, Štefunko do Paríža a Truban kdesi do Hondurasu.

Focus ešte v roku 2022: Viac než polovica voličov PS by v prípade vojny radšej zdrhla.

Starší prieskum agentúry Focus hovorí jasne. Ak by Slovensko čelilo ozbrojenému útoku, až 52 % voličov Progresívneho Slovenska by ušlo do zahraničia. Ďalších 24 % by ostalo, ale nebojovalo. Len 19 % by bolo ochotných brániť svoju krajinu.

V porovnaní: aj voliči Republiky by boli ochotnejší zobrať zbraň do ruky a brániť Slovensko.

To nie je len číslo. To je mentálny postoj celej jednej časti voličov, ktorá roky odmieta Slovensko také, aké je, ale žije v akejsi bratislavskej bubline kultúrnych vojen, hipsterských manifestov bez dopadu a hlásnych trúb zahraničných ideí a výmyslov. Hlavne proti zvyšku Slovenska.

Truban, Štefunko a Šimečka v prípade vojny: čo meno, to zúfalosť

Príklady?

Michal Truban v roku 2019:

„Budeme tu mať mladých pripravených na život stokrát viac, ako keď na nich bude vrieskať 3 mesiace nejaká guma, ktorá im do života nič nedá.“

Namiesto výcviku navrhoval hip-hopové tábory. Namiesto obrany krajiny – zážitkové aktivity. Lebo keď príde vojna, asi si na nepriateľa sadneš a porozprávaš mu o tom, ako si si vylepšil soft skills.

V kontexte posledného obrázku –  pozdravujem všetkých vojakov a vojačky, dôstojníkov a dôstojníčky, vy GUMY JEDNY!!! Pozor na to, čo budete voliť!

Ivan Štefunko pripomenul v roku 2020 svoje myšlienky z roku 2003:

„Musíme sa mať vždy na pozore, keď sa nás niekto snaží zatiahnuť do vojny.“

Zaujímavé je, že to, čo celý život žil, v prípade vojny na Ukrajine zrazu prestalo platiť. Pri vojne v Iraku: skepsa voči NATO, podprahová túžba po neutralite, ktorú dnes vyčíta Ficovi a jasný protivojnový sentiment – taký, aký má celú dobu práve Fico.

Aká zmena! Asi taká akú Ivan zažil na ceste od presvedčeného ľavičiara k miláčkovi pravicových médií.  Inak toto by mali dobre ohodnotiť na AMBASÁDE USA na Hviezdoslavovom námestí – sú tieto vyhlásenia v súlade s novou imigračnou politikou USA? Nie je toto prejav nepriateľstva a dôvod neudeliť víza? 

A Šimečka?

Vie, že má za voličov zvláštnu zmes bývalých voličov SDKÚ, ktorých si nechce nahnevať jasným postojom proti Izraelu za genocídu na Palestínčanoch. Zvyšky ľavicových intelektuálov zas sú zhrození podporou amerických snov o 5 % HDP na zbrojenie. Šimečka v tichosti súhlasí, ale tak, aby ich nenaštval. Predsa len niektorým stále imponuje Štefunkov postoj.

Je tvárou akéhosi mačkopsa liberálneho konzervatívizmu na čele s Odórom, zlepený s mediálnou hviezdičkou Cifrovou, s liberálnymi ľavičiarmi ala Štefunko až po bojovníčky proti rodine, proti cirkvi a proti zdravému rozumu. Rómku Biháriovú vyštvali, opluli a odsunuli. Spoločne dokážu úspešne mobilizovať proti všetkým prešľapom Ficovo-Tarabovo-Šimkovičovej vlády. A dokážu reprezentovať tisíce obyvateľov Slovenska. To je fakt.

Čo je ale rovnakým faktom, že ak 52 % voličov PS by v prípade vojny utieklo preč, tak väčšiu šancu na zvolenie majú v zahraničí ako na Slovensku.

Rečami ani tichom sa vlasť nebráni.

V čase vojny nebude rozhodovať, ako si sa vyjadroval na liberálnej konferencii, či si mal pekne nabrandovaný Instagram alebo či si napísal program na 300 strán o práve na gender.

Bude rozhodovať, či si pripravený postaviť sa a povedať: tu je môj domov a ja ho budem brániť.

A túto vetu z lídrov Progresívneho Slovenska nepočujeme. A keď sa náhodou pomýlia, vieme, že to robia len preto, aby im ďalej vyjadrovali podporu západné médiá, mimovládky a organizácie. Nie pre Slovensko a pre Slovákov.

Lebo oni vedia, že v prípade ohrozenia by boli dávno preč.
A s úsmevom by nám z Paríža či Bruselu poslali ďalší status o tom, že „Slovensko je Ukrajina“ alebo že sa treba brániť do posledného Slováka.

Od reality sa nedá ujsť donekonečna.

Šimečka, Štefunko, Truban a ich ženské kolegyne – tváre novej politiky, ktoré hovoria o vojne na Ukrajine veľmi radi, ale nie sú ochotní okrem marketingovej podpory a PR aktivít v skutočnosti nič urobiť.

Zatiaľ čo iní cvičia, pripravujú sa a berú obranu krajiny vážne, oni zastupujú voličov, ktorí by utekali v najhojnejšom počte.

Ale vlasť sa nebráni útekom. Bráni sa odvahou. Činom. Príkladom.