Vypočuj si slovo Mulinkovo

Kandidatúra Branislava Ondruša na čelo Konfederácie odborových zväzov SR otvára zásadnú otázku: majú byť odbory ešte nezávislou protiváhou politickej moci, alebo sa majú definitívne stať súčasťou jedného prepojeného politicko-inštitucionálneho prostredia?

Braňo Ondruš, Foto: SITA/Jozef Jakubčo

Pri pohľade na Ondrušov životopis iný obraz nemôže vzniknúť. Jeho kariéra je kaleidoskopom profesionálneho politika, straníckeho aparátčika a kariérneho funkcionára, ktorý sa celé desaťročia pohybuje medzi stranami, štátom, eurofondovým prostredím a organizáciami financovanými z verejných zdrojov. Ondruš nie je obrazom odborára, ktorý vyrástol v pracovnom prostredí, organizoval zamestnancov, viedol kolektívne vyjednávania alebo riskoval konflikt so zamestnávateľom.

Branislav Ondruš nikdy nebol symbolom odborového hnutia zdola. Nebol známy ako odborový predák vo fabrike, nemocnici či škole. Neprešiel žiadnou odborárskou cestou. Naopak – jeho kariéra vedie cez SDĽ, Smer, Hlas, ministerské kancelárie, europarlament a organizácie prepojené na štátne a európske peniaze.

Už na začiatku tisícročia sa vzdal funkcie v Rade Fondu detí a mládeže preto, že sa stal podpredsedom SDĽ. Neskôr sa stal súčasťou Smeru a počas rokov 2012 až 2020 pôsobil ako štátny tajomník ministerstva práce vo vládach Roberta Fica a Petra Pellegriniho. Teda vo vládach, ktoré boli dlhodobo spájané s korupčnými kauzami, klientelizmom a deformáciou štátu.

Ondruš sa dnes snaží vytvárať dojem umierneného sociálneho demokrata, ktorý stojí nad polarizáciou.

Pri verejných vystúpeniach však opakovane relativizoval kontroverzné kroky Roberta Fica. Ešte v roku 2023 tvrdil, že Fico je „presvedčením antifašista“ a jeho výroky o Republike či extrémizme označoval za účelovú politickú taktiku. Namiesto jasného odmietnutia často ponúkal výhovorky, snažil sa vyhovárať na rast extrémizmu v celej Európe a snažil sa vytvárať dojem, že to, čo robí Robert Fico, je normálne.

Po rozpade Smeru prešiel do Hlasu, stal sa členom predsedníctva strany a neskôr europoslancom. A práve tu vzniká ďalší zásadný problém.

Ondruš sa totiž nechce vzdať mandátu europoslanca ani v prípade, že by sa stal predsedom odborov. Inými slovami – chce súčasne zostať aktívnym politikom a zároveň viesť organizáciu, ktorá má byť nezávislou protiváhou vlády a politickej moci.

A samozrejme poberať kráľovský plat – finančný rozmer celej veci naozaj nemožno ignorovať. Hrubý mesačný plat europoslanca dnes presahuje 10-tisíc eur mesačne. Čistý príjem predstavuje približne 8 500 eur. K tomu treba pripočítať tisíce eur mesačne na kanceláriu, asistentský aparát, cestovanie, diéty a ďalšie náhrady.

To všetko vytvára úplne inú životnú a profesijnú realitu než tú, ktorú denne žijú bežní zamestnanci na Slovensku. Ondruš nie je existenčne závislý od toho, ako odbory reálne fungujú a aký majú výtlak. Svoje má totiž isté.

A K TOMU TO TREBA POVEDAŤ – europoslanec môže stráviť približne 160 až 210 PRACOVNÝCH dní ročne mimo Slovenska.

A práve preto vzniká zásadná otázka: majú slovenské odbory viesť ľudia prítomní medzi zamestnancami, alebo manažovať organizáciu na diaľku z Bruselu a Štrasburgu? Alebo boli voliči, ktorí ho poslali do europarlamentu, len prostriedkom na zabezpečenie kráľovsky plateného mandátu, alebo bude odbory v skutočnosti riadiť niekto úplne iný?

Ďalšou dôležitou Ondrušovou kapitolou je jeho pôsobenie v Aliancii pre sociálnu ekonomiku na Slovensku. Ondruš organizáciu založil a dlhodobo sa pohybuje v prostredí takzvanej sociálnej ekonomiky, eurofondov a verejne financovaných projektov.

Práve okolo ASES sa objavili otázky týkajúce sa miliónových dotácií z ministerstva práce a personálnych väzieb na Hlas. Nejde o obvinenia z nelegálneho konania, ale o legitímnu otázku, či na Slovensku nevznikol opäť stranícky podporovaný a budovaný okruh ľudí pohybujúcich sa medzi politikou, štátom, sociálnou ekonomikou a verejnými peniazmi.

Ondrušova kariéra totiž pôsobí ako kontinuálny pohyb v jednom systéme: úspešné výmeny organizácií a strán nie podľa toho, ako to potrebuje krajina, ale podľa toho, ako to najlepšie vyhovuje práve jemu.

Z Rady Fondu detí a mládeže do podpredsedníckej stoličky exkomunistickej SDĽ za Migaša, pri rozpade SDĽ rýchly preskok do Smeru a na stoličku štátneho tajomníka, pri rozpade Smeru k Hlasu a opäť na stoličku štátneho tajomníka. Potom preskok do europarlamentu a teraz náhly záujem o pozíciu na čele odborov.

To všetko v rámci jedného ideologického a personálne prepojeného prostredia. Ex SDĽ, ex Smer, teraz už aj ex Hlas.

Mimoriadne dôležitý je aj širší kontext posledných mesiacov. Odbory sa rozhodli vypovedať spoluprácu so Smerom a začali voči vláde vystupovať kritickejšie, najmä pri konsolidácii verejných financií a dopadoch na zamestnancov. Práve v tomto období prichádza kandidatúra Branislava Ondruša.

Pre mnohých odborárov preto nepôsobí ako náhoda, ale ako pokus o návrat silnejšieho politického vplyvu do odborového prostredia. Ondruš je pre časť odborovej scény symbolom užšej spolupráce s vládou, Hlasom a Smerom. Nie symbolom odborovej nezávislosti.

A práve tu vzniká možno najzásadnejšia otázka celej kandidatúry:
majú byť odbory partnerom zamestnancov bez ohľadu na to, kto je pri moci, alebo sa majú opäť stať politicky naviazanou štruktúrou blízkou konkrétnym stranám?

Inak povedané:
potrebujú slovenskí zamestnanci odbory nezávislé od politikov, alebo odbory personálne a hodnotovo previazané s ľuďmi, ktorí boli desaťročia súčasťou vládnej moci?

To už nie je otázka jednej kandidatúry. To je otázka budúcnosti celého odborového hnutia na Slovensku.

Či odborári chcú za svojho šéfa politika Braňa Ondruša, ktorý akoby ešte stále žil v logike reality šou Celebrity Camp z roku 2007, kde často nešlo o riešenie problémov, ale hlavne o efekt pred televíznymi kamerami.