Vypočuj si slovo Mulinkovo

V normálne fungujúcej krajine by to znelo ako zlý vtip. Desiatnik ide rozhodovať o osude generála. Politik bez reálnej vojenskej kariéry chce odvolať profesionála, ktorý v armáde strávil celý život. Lenže na Slovensku to nie je vtip, ale realita.

Desiatnik Andrej Danko žiada odvolanie náčelníka Generálneho štábu Daniela Zmeka. Muža, ktorý je v ozbrojených silách prakticky od detstva, prešiel misiami, velením jednotkám aj najvyššími štábnymi funkciami. Generála, ktorý si hodnosti odslúžil rokmi práce, nie politickým rozhodnutím.

A oproti nemu stojí Danko. Politik, ktorý sa kedysi nechal mimoriadne povýšiť svojím straníckym ministrom do hodnosti kapitána v zálohe. Z desiatnika rovno o osem stupňov vyššie. Bez bojovej praxe, bez velenia, bez klasického kariérneho postupu. Stačilo byť predsedom parlamentu a „zaslúžiť sa o rozpočet armády“. Aj preto mu verejnosť začala hovoriť „kapitán Danko“.

Lenže ani to netrvalo dlho. Ďalší minister obrany Jaroslav Naď toto povýšenie po nástupe do funkcie zrušil. Označil ho za politický papalášizmus a nezákonný proces. Rozkaz bol anulovaný a Danko sa oficiálne vrátil tam, kde bol predtým – na hodnosť desiatnika.

Inými slovami: desiatnik a insitný vojak Danko dnes káže, kto má alebo nemá stáť na čele armády.

Daniel Zmeko pritom nie je žiadny politický nominant z ulice. Do armády vstúpil ako tínedžer na vojenskom gymnáziu, profesionálnym vojakom je od konca 80. rokov. Slúžil v zahraničných misiách, velil kontingentu v Iraku, riadil operačné štruktúry generálneho štábu. Postupoval klasicky – od nižších funkcií až po najvyššie. Generál sa z neho nestal zo dňa na deň, ale po desaťročiach služby.

A čo je podstatné, Zmeko prežil už troch prezidentov aj rôzne vlády. Slúžil za Kisku, za Čaputovej aj za Pellegriniho. Bez škandálov, bez teatrálnych výstupov, bez politických hier. Jednoducho robil svoju prácu. Tak, ako má profesionálny vojak robiť – bez ohľadu na to, kto je práve pri moci.

Popri ňom je zaujímavé spomenúť ešte jeden kontrast. Generál Macko, ktorý kedysi Zmekovu voľbu kritizoval, sa urazil a odišiel do politiky. Možno si predstavoval kariéru po vzore Petra Pavla – generál, NATO, potom prezident. Lenže slovenská realita bola iná. Namiesto rešpektovanej autority prišli pokusy o politiku, ktoré sa skončili nulovým výtlakom. Výsledky? Prakticky žiadne. Keby nebolo pár známych v médiách, jeho projekt by si dnes sotva niekto všimol.

To je presne ten rozdiel medzi profesionálnym vojakom a politikárčením. Jeden slúži štátu, druhý naháňal ambície.

Ukazuje sa tak, že nevymenovať Macka bol správny krok, Zmeko sa totiž vo vedení armády osvedčil aj morálne.

A tu sa dostávame k podstate celého sporu. Vojak si nemá vyberať, pod akým civilným vedením slúži. To je princíp demokracie. Armáda je podriadená civilnej moci. A je to v poriadku. Zároveň však platí druhá polovica rovnice – profesionálny vojak nemá skákať, ako mu politici pískajú. Nemá byť stranícky nástroj. Nemá sa meniť podľa nálad predsedov strán. Alebo ich mediálnych skratiek a klamstiev.

A práve to zjavne niekomu prekáža.

Ak náčelník generálneho štábu nie je poslušná figúrka, ale samostatný odborník, ktorý sa riadi profesionalitou a nie straníckymi pokynmi, pre niektorých politikov je to problém. Nie preto, že by zlyhával. Ale preto, že nie je „ich“.

Keď potom bývalý desiatnik – mediálne stále prezývaný kapitán – začne rozprávať o vyhadzovaní generála s tridsaťpäťročnou kariérou, nepôsobí to ako starosť o obranu štátu. Pôsobí to ako ego, frustrácia a potreba ukázať moc.

Lenže armáda nie je trafika. Nie je to politická korisť. Nie je to miesto, kde sa riešia osobné spory.

Krajina, v ktorej politici s pochybnými titulmi a zrušenými hodnosťami rozhodujú o osude profesionálnych generálov, si koleduje o problém. Pretože ak prestane platiť rešpekt k odbornej autorite, nahradí ho lojalita k stranám. A to je cesta presne opačným smerom, než kam by mala smerovať moderná armáda.

Keď desiatnik vyhadzuje generála, niečo je zle. Nie s generálom. So systémom.