Taliban je tam kde bol v roku 2001. Faktický pán nad celým Afganistanom. Možno treba krátky diškurz do histórie pre všetkých, ktorí sa v zamotanom príbehu súčasného fiaska nevyznajú.
Toto násilné náboženské hnutie k moci priviedla spojená sila USA, Pakistanu a Saudskej Arábie ešte v 80.rokoch ako nástroj v boji proti okupačným sovietskym vojskám v Afganistane. Široká podpora USA týmto bojovníkom siahala od propagandistických snímkov ala Rambo bojujúci proti sovietskym okupantom po boku hrdinného afganského ľudu, až po dodávku prenosných raketových protilietadlových kompletov Stinger. Perličkou je, že po páde Sovietmi podporovanej vlády na začiatku 90.rokov sa potom CIA za niekoľko násobnú cenu snažila tieto komplety vykúpiť späť (zo strachu že sa obrátia proti ich bývalým pánom) no s malým úspechom.
Komentátori sa dnes predbiehajú v bombastických titulkoch a nevedia sa dohodnúť, kto za ďalšie kolo utrpenia v Afganistane nesie zodpovednosť. Niektorí sú dokonca prekvapení (vraj vrátane amerického ministerstva obrany a zahraničia) z rýchleho postupu Talibanu, ktorý postupoval takmer bez boja až na predmestie Kábulu, kde sa vzdali aj „špeciálne“ afgánske sily, nielen obyčajní vojaci.
Fakt je, že na začiatku a na konci tohto príbehu sú USA. USA sa počas studenej vojny nemohli priamo zapojiť do vojny s bývalým ZSSR. Riziko vzájomného zničenia bolo priveľké. No hľadalo stále cestičky ako zastaviť postup svojho imperiálneho protivníka. A čakalo na príležitosť oplatiť sa za Vietnam. Figúrkami sa stali Afgánci. Proti sovietskej početnej a technologickej prevahe nemali šancu. S podporou koalície USA/Pakistan/Saudská Arábia dostalo zrazu výcvik a materiálnu podporu viac ako 90 000 bojovníkov, ktorí sa neskôr v prevážnej miere stali základom hnutia Taliban.
Afgánci právom hrdí na svoj bojový úspech (rovnako ako pár desiatok rokov predtým Vietnamci) sa rozhodli, že moderný svet nie je pre nich a vrátili sa k stredovekému výkladu Koránu a tým aj stredovekému životu s trochou elektriny. Stali sa zároveň útočiskom tých, čo by celý svet chceli vidieť rovnako. Dôsledkom toho bol známy útok na americké Dvojičky, Pentagon a pokus o útok na Biely dom.
To bola hranica, ktorú nemali prekročiť. USA v rámci politických možností zmobilizovali svoje sily a … nestačilo to. A keďže je jednoduchšie zapojiť svojich spojencov z NATO ako presvedčiť svoje vlastné obyvateľstvo o väčšom nasadení síl a prostriedkov, do Afganistanu putovali na rotáciu tisícky Britov, Nemcov, Austrálčanov, Poliakov (tých tam slúžilo údajne za 20 rokov približne 30 000), Slovákov.. Viac ako 40 krajín sa zúčastnilo tejto vojny.
Len náklady USA dosiahli podľa vyhlásenia prezidenta J.Bidena 1000 miliárd dolárov! Americké univerzity prostredníctvom rôznych think-tankov tvrdia, že skutočná cena amerického vojnového angažmá v Afganistane sa v realite šplhá k sume 6x väčšej! A perlička? Väčšinu peňazí si USA na túto vojnu požičalo, takže úroky bude splácať ešte ďalšie desiatky rokov! Nestačí? Približne 40% peňazí, ktoré USA a NATO a ďalšie krajiny do Afganistanu naliali boli podľa amerických odhadov rozkradnutých!
Pre porovnanie – ročná hodnota HDP Slovenska v roku 2018 bola niečo cez 100 miliárd amerických dolárov. Na vyúčtovanie koľko stálo zapojenie Slovenska v tomto 20 ročnom americkom projekte treba ešte asi počkať. S prekvapením môžeme zistiť, že keby sa Slovensko nezapojilo v Afganistane, už dávno mohlo mať ťažkú mechanizovanú brigádu, ktorú NATO od nás chce. Tú sme mali mať do roku 2018, pre dlhodobo poddimenzovaný rozpočet na jej vytvorenie najnovší deadline znie rok 2032.
A späť k myšlienke z titulku. USA ukázali, že zo zmenou politického vedenia dochádza aj k zmenám v prioritách. A to niekedy až tak drastickým, že negatívne ovplyvní život miliónov ľudí. Rozhodnutie opustiť Afganistan sa síce rodilo 5 rokov, kedy USA utajene a viac menej jednostranne (bez ohľadu na spojencov ktorých do vojny zatiahli tiež) začalo vyjednávať s Talibanom a je najmä dôsledkom politických a volebných kalkulov posledných dvoch US prezidentov. Koľko Afgancov zaplatí toto rozhodnutie svojim životom, koľko z nich sa stane uprchlíkmi dnes nie je jasné, ale bez preháňania to budú desaťtisíce ak nie stá tisíce. Dopad amerického „pay back“ a následného „turn-back“ ( odplaty a zbabelého úteku) bude globálny. Videli sme to pri zásahoch USA v Líbyi, Sýrii, Iraku, uvidíme to aj teraz.
USA je pri správnom vnútropolitickom nastavení jedno, čo si myslia ich spojenci. Dôležitejšia vždy bola ich domáca politika a názory voličov, ktoré detailne merajú, detailne vyhodnocujú a detailne tomu prispôsobujú posolstvá a politiky. Sofistikovanejšie a modernejšie, ale v zásade podobne ako to robil francúzsky premiér Daladier v roku 1938. Británia vtedy 1.ČSR hodila cez palubu bez mihnutia oka, Francúzi bez podpory Británie na svoje záväzky úplne zabudli. Zmluva je totiž v skutočnosti záväzná len do okamihu, kým z nej nie je len zdrap papiera. Pre neistotu, kto a ako sa môže stať americkým prezidentom a tým narušením pozície a ochoty zapojiť sa na obranu Slovenska hlavným garantom kolektívnej bezpečnosti v rámci NATO, by malo Slovensko po afganskej lekcii zvažovať strategické zmeny pri zabezpečovaní svojej obrany. Jedným z tých dôsledkov je posilnenie armády, a to nielen kvalitatívnym ale ale početným stavom. Druhým pilierom by sa mali stať silnejšie väzby na susedné krajiny a to Poľsko, Česko a Rakúsko.
Prečo práve na tieto tri krajiny? Česi a Slováci stále nezabudli na to pozitívne zo spoločnej histórie a rodinné a historické väzby medzi oboma krajinami by mali byť dostatočnou garanciou kooperácie aj v časoch najťažších. Navyše zo strategického hľadiska je pre nich lepšie brániť Česko ešte na území Slovenska. Alebo získať priateľské zázemie, podľa toho odkiaľ by sa museli brániť. Poliaci majú voči Slovensku majú dnes minimum historických krívd, zároveň budujú jednu z najsilnejších armád na celom európskom kontinente. A Rakúšania si napriek svojej neutralite uvedomujú, že tá dnes už nie je garantovaná veľmocami (príklad Ukrajiny je pre nich viac ako ilustračný), ale najmä situáciou v susedných štátoch.
Maďarsko sa žiaľ stále ani po 100 rokoch neprenieslo pre nich ponižujúci Trianon. Politika „Veľkého Maďarska“ sa dlhodobo prejavuje prostredníctvom hybridnej taktiky využívania a manipulácie početnej maďarskej populácie na územiach iných štátov, vrátane Slovenska. Je to škoda, lebo aj Maďarsko mohutne posilňuje svoju armádu. Po dokončení transformácie maďarských ozbrojených síl bude Slovensko chrániť pred porážkou v prípadnom ozbrojenom konflikte snáď len spoločné členstvo v NATO. Aj keď Gréci a Turci by mohli tvrdiť iné.
A Ukrajina? Je to silný potencionálny partner. O 20-30 rokov. Kým sa vymotá zo svojich problémov, bude to trvať. Slovensko by ale malo vedieť podať pomocnú ruku pri nutných reformách a trvať na jej územnej celistvosti, aj napriek podráždeniu Rusov. Sú pre nás nárazník voči imperiálnemu Rusku – nech je táto ich politika schovaná za cárov, komunistov alebo autokraciu Putinovského štýlu. A z ohľadom na južné oblasti Slovenska (tiež by sa nám asi nepáčilo keby zrazu Šamorín, Dunajská Streda, Košice a všetko medzi tým obsadili vojská z juhu že ano).
Predstava, že Slovensku stačí plus mínus 10 000 profesionálnych vojakov a desať tankov jednoducho končí. V svetle klimatických, politických, etických ale aj technologických zmien už nestačí zaviesť nové pravidlá pri manželstve ľudí rovnakých pohlaví alebo nútiť vodičov presedlať na bicykle. Slimáka prosto nechráni lepšie farebnejšia ulita. Ale tvrdšia.